Skrýva sa v kaviarni pri poslednom stole,
miesto srdca iba prázdny penzión.
Prievam už odvial preč, čo by mohlo bolieť,
cúva v sebe, ako jeseň pred zimou.
Skláňa sa nad kávou s tvárou na zbúranie,
noc je ťažká , ako vôňa chryzantém.
Nad mestom preletel čiernobiely anjel,
tajne dúfa, že už zajtra pristane.
Ten, čo ju opustil, vlastne nikdy nebol,
a ten čo má prísť, ten tu bol predvlani.
Nad hlavou je čierna zem, pod nohami nebo,
nespoznáš ju, aj keď sa s ňou zoznámiš.
refrén:
Smutná vodova po nikom,
príď ju okliať dotykom.
Smutná vdova po nikom,
skús ju odkliať dotykom.
Len sama so sebou, no najradšej s nikým,
raz je niekto príde odkliať dotykom.
Smútok je kanibal, čo má pohľad dýky,
sedí sama ako vdova po nikom.
