Publikum už vypadlo, zatvárajú divadlo,
už aj šepkár došepkal.
Iba jedna postava v šatni sama zostala,
malá smutná baletka.
Starý pijan, vlásenkár, bohviekde sa nacengal,
opäť je tu zašitý.
Za dva deci klebietky o tom, kde, s kým baletky, každý mu to závidí.
Hasnu svetla na chodbách, z tranzistora znie tu Bach, v šatni sama baletka,
v kúte suchá kytica, z popolníka dymí sa,
prievan ako žiletka.
A tam vnútri tichu stien, štíhlejšia než vlastný tieň, malá smutná baletka,
káva v šálke bez ucha, niečo ako predtucha,
čudné veci bez svedka.
Našli ju tam zmenenú akoby šla cez stenu,
za nechtami omietka,
zajtra bude chýbať v ňom, v tom komparze baletnom, jedna krásna baletka.
Čo sa stalo nevie nik, jej smrť nie je žiadny trik,
na podlahe Anetka.
Po nešťastnej láske plyn,
tajomstvá jej prázdnych skríň,
malá smutná baletka, malá smutná baletka.
Všade ticho mrazivé, farby blednú na sivé,
pavúk siete tká,
na divadlo nám sneží a na podlahe už leží
malá mŕtva baletka.
