Otváram oči, vidím postavu stáť pri okne.
Pre očami záblesk, asi tucet sviečok na torte.
Otázka, ako som sa vyspal, ako bolo večer,
odpoveď však nedostala, pretože to ja sám neviem.
Neviem sa zorientovať, fakt neviem pani kto ste,
kde som sa to prebral, koho je to vlastne posteľ.
Neviem si spomenúť na nič, vidím že žena plače,
mám chuť ju utešiť, je to pocit, neviem skade.
Prechádzam do kuchyne, v tom ma zdraví dáky muž,
vraj, či stíham tréning, či ma má prísť potom vyzdvihnúť.
Sú takí milí, no stále neviem, že kto je to
a som ako stratená ovca, ktorá hľadá svoje stádo.
Na stenách plno fotiek, netuším že prečo som na nich,
prečo všetky spomienky mi vyleteli z hlavy,
prečo tej žene na páske hovorím potichu mami
a prečo sú ku mne tak milí, keď sú neznámi.
REFRÉN:
Všetko v tom dome vypadá tak jak keby som tu žil,
spomienky na ľudí sú preč a oni stále tvrdia, že som ich syn.
Aj keď si nepamätám nič, vidím, že oni ma majú radi,
zúfalo hľadím na rodinu, ktorá kompletne zmizla mi z hlavy.
Prichádzam do školy, do ktorej som nevkročil,
pozorujem ľudí, no však nehľadím im do očí,
netuším kto sú a to ma strašne sere na duši,
neviem čo tu robím, neviem kto sú moji kamoši.
Nespoznávam profákov, nespoznávam spolužiakov,
pri otázke: "Aký bol víkend?" iba smutne krútim hlavou.
Doma je to o tom istom, tvrdia mi, že sme rodina,
tvrdí mi, že je môj otec, ona zas, že moja mama.
A to malé dievča za stolom, prečo tak strašne plače?
Neskôr mi zo vysvetľuje: "Milujem ťa braček."
Ja si neviem spomenúť a nemám v hlave ani záblesk,
pani hovorí, že som pre ňu všetko, čo jej je tak vzácne.
Prepáč, prepáč, je mi to tak strašne ľúto,
hľadím na to dievča s ktorým mám vraj veľmi silné puto.
Jedno ráno vstávam skoro, obzriem sa a usmejem sa,
vyskočím a rozbehnem sa, objímem ju, poznáme sa!
REFRÉN:
Všetko v tom dome vypadá tak jak keby som tu žil,
spomienky na ľudí sú preč a oni stále tvrdia, že som ich syn.
Aj keď si nepamätám nič, vidím, že oni ma majú radi,
zúfalo hľadím na rodinu, ktorá kompletne zmizla mi z hlavy.
REFRÉN:
Všetko v tom dome vypadá tak jak keby som tu žil,
spomienky na ľudí sú preč a oni stále tvrdia, že som ich syn.
Aj keď si nepamätám nič, vidím, že oni ma majú radi,
zúfalo hľadím na rodinu, ktorá kompletne zmizla mi z hlavy.
