O 8. hodine ráno
ešte v posteli som
otvorila okno,
myšlienkam, čo nechceli,
vypariť sa z hlavy,
taktiež kvôli vzduchu,
ktorý práve prehodnotil
úsudky mi, či sú ešte stále zdravé.
Oči som pretrela si
uterákom z Billy,
čo sme ešte včera
v Námestove kúpili,
akoby mi moje šťastie
tenké ľady nosili.
Ach, prečo človek je tvor slabý,
ale rozumný
a prečo ten, čo má rád husle,
hráva na bubny?
A prečo ten, čo má rád toho
spolu nebudú?
Keď si to nepovedia,
aj tak duše ostanú im bez kľudu.
Už sme sa naučili
robiť pózy strnulé.
Kupovať slivky,
aj keď milujeme marhule.
Byť až príliš dokonalí.
Byť až príliš dokonalí,
hoci práve na chybách
sme v lepších ľudí vyrastali.
Hľadala som dlho pocit,
taký, čo ma omámi,
nebol v kvapkách alkoholu,
čo čašník nalial mi,
nebol v mojej nepokore
ani v očiach hľadiac hore.
Ach, prečo človek je tvor slabý,
ale rozumný
a prečo ten, čo má rád husle,
hráva na bubny?
A prečo ten, čo má rád toho
spolu nebudú?
Keď si to nepovedia,
aj tak duše ostanú im bez kľudu.
Zistila som, že len tam,
kde prinášame obety,
hľadala som v rôznych knihách,
v medailónoch od tety.
Hľadala som pravdu,
ale ona si ma našla prvá.
Pri prechádzke popri rieke
zistila som zásadné,
že ovocie nie je chutné,
ak pri sianí nepadne
na úrodnú pôdu.
O 8:30 ráno som si dala iba vodu
s tým, že som si prisľúbila,
že nebudem iba hlinou.
Ticho, mi bude nápoj väčší
ako pohár s vínom.
