Keď temný les splynul so mnou,
a všetky tie cestičky boli prerastené,
keď hrdí duchovní povedali, že nie je ďalšia cesta,
utíšila som bolesti kameňa...
Neverila som, pretože som nič nevidela,
predsa si však prišiel ku mne v noci,
keď sa úsvit zdal navždy stratený,
prejavil si mi svoju lásku vo svetle hviezd...
Upri svoje oči na oceán,
spoj svoju dušu s morom,
keď sa tmavá noc zdá byť nekonečná,
prosím, spomeň si na mňa...
Potom vystúpila hora predo mnou,
z hlbokej studne túžby,
z prameňa odpustenia,
povznesená nad ľadom a ohňom...
Upri svoje oči na oceán,
spoj svoju dušu s morom,
keď sa tmavá noc zdá byť nekonečná,
prosím, spomeň si na mňa...
Aj keď sme zdieľali túto pokornú cestu osamotení,
aké krehké je srdce,
ó, posuň tieto krídla na hlinených nohách na vzlet,
aby sa dotkli tváre hviezd....
Vdýchni život do tohto slabého srdca,
odním si tento osudný závoj strachu,
uchop rozpadavajúce sa nádeje, naleptané slzami,
povznesieme sa nad tieto pozemské starosti...
Upri svoje oči na oceán,
spoj svoju dušu s morom,
keď sa tmavá noc zdá byť nekonečná,
prosím, spomeň si na mňa...
