Na hlbokej nočnej oblohe,
hviezdy ležia v jej objatí,
nádvorie je stále vo svojom spánku,
a cez Tvoju tvár prechádza pokoj...
“Príď ku mne” – spieva -,
“počúvaj pulz tejto krajiny”,
rytmy oceánu Ťa priťahujú,
aby udržal Tvoje srdce vo svojej ruke...
A keď vietor tiahne mohutne,
cez cyprusové stromy,
noční vtáci ukončia svoje piesne,
aby si pozbierali svoje spomienky...
Minulú noc si hovoril zo sna,
kde sa lesy roztiahli na východ,
a každý vták spieval svoju pieseň,
jednorožec sa pridal k slávnosti...
A na rohu stál,
strom s granátovými jablkami,
s volne rastúcimi kvetmi,
ktoré žiadne oko smrteľníka nemohlo vidieť...
Ešte stále sa nejaké záhady prihodia,
so samozrejmosťou akou kohút ráno zakikiríka,
svet si stále uchováva,
tajomstvo babätiek, ktoré sa majú narodiť...
Počula som, ako starý hlas hovorí,
“Nechoďte ďaleko od krajiny,
ročné obdobia majú svoje zvyky,
ktorým nemôže porozumieť žiadny smrteľník”...
