"Bol som tu a pritom celkom inde.
Pol roka som sedel na hlave" -
hovorí starý kamarát a hľadí pritom kamsi nad seba.
Mlčať je úzke. Kričať boľavé.
Sedel som na hlave - to v presnej, šifrovanej
reči odsúdených značí, že sedel v base
podľa prvej hlavy démona slepoty -
za to, čo videl nahlas,
za jasný zrak a za roztváranie zakázaných kníh.
Chvíľu som tu a pritom celkom inde.
Cez roztvorené dvere v páľave
už dlho cestujem
a z rádia plechovo hrajúceho práve kdesi
na protiľahlej strane ulice
sa vylievajú a zase vsakujú záchvevy
našej dávnej pesničky -
a ja som hneď celý
zase vo vyblednutom, pomaly tečúcom filme
tej chvíle, keď som si ju po prvý krát pre seba,
len tak pod nos, bez slov, neisto a vrúcne pospevoval
a blúznivo sa blížil k miestu, kde sa
celá roztvorí podomnou ako modro,
ako skryté ústa ženy.
V speve sne obnažení. Aj lesknúca sa
napätá koža tichých námestí, z ktorých sa vyparili
rozvlnené davy. Aj pokožka stromov
v náhlej poludňajšej vlahe. Aj moje čelo -
celkom neskutočné, aj tvoje zo vzduchu
pomaly vynárajúce sa rameno je nahé.
Tak som tu a pritom celkom inde.
Sám vnútri v sebe sedím na hlave,
čo v tajnej, nikdy nepriznanej šifre odsúdencov
značí, že jasne cítim ako
rastú a ťažknú naše putá,
že presne odrážam tvoj oslepený zrak,
že s chladnúcou vášňou listujem v tvojom neprítomnom pohľade.
Chvíľu som tu a pritom celkom inde.
Sám v sebe sedím na hlave.
Zapadá to - ako kľúč od zámky. Tak to stojí s nami.
Mlčať je úzke. Kričať boľavé.
